Experiment

Autor: Zuzana Minaričová | 7.4.2012 o 18:04 | (upravené 8.4.2012 o 19:00) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  100x

Ráno, ešte bolo i na anjelov, bezstarostné bytosti, príliš skoro, dobehlo drobné strapaté blonďavé žieňa k oddychujúcemu druhovi. „Čo budeme dnes robiť, kam ma dnes vezmeš, kedy už pôjdeme, poď už, lebo málo stihneme..." dobiedzala do neho, kým neotvoril obe oči a unavene oprel svoj pohľad o ňu. „Máme predsa čas, máme na všetko celú večnosť. Nemôžeš spávať?"

 

„Môžem, ale keď ja som tak veľmi zvedavá, čo všetko tu ešte je. Sníva sa mi o kráse hviezd a ich zreteľnej žiare, sníva sa mi o veľkej, dych vyrážajúcej záhrade plnej všetkého, po čom túžim a dokonca ani neviem, že je... čo všetko som ešte nevidela? Existuje ešte veľa takých hrúd pozliepanej hliny a prachu lietajúcich okolo hviezd stále dokola a tak od počiatku sveta až po jeho koniec... baví ich to vôbec? Čo keby sa chcela nejaká otočiť a ísť k inej hviezde"

-              Anjel odpovedal: „Nič im predsa nebráni, samé si vybrali, kde chcú byť... sú tam, lebo sa im tam páči"

-              „Aha a všade sú také krásne tvary hrudiek hliny a kameňov? Prečo nikde nie je taká krásna záhrada akú máme my? Bojíte sa, že pôjdeme tam?"

-              „Nie, keď chceš, môžeš mať záhradu niekde inde... ale tam nie je tak úrodná pôda a prívetivá hlina akú máme tu... tam sa treba o záhradu veľa starať a odháňať škodcov, ktorí Ti ju ničia... je tu jedna taká hruda... bol to asi len experiment, tiež neviem všetko, viem len, že už je tam dlho... ak chceš, môžeme tam dnes zájsť."

-              „Áno, áno, áno, hneď, rýchlo, poď..."

-              „Máme predsa čas, neponáhľaj sa zbytočne...takto dychtiac za nepoznanou nádherou prehliadaš drobnosti, krásu schovanú v jednoduchosti, ktorá Ťa obklopuje."

-              „Hm, ale poď už, môžeš mi to porozprávať po ceste na tú hrudu..."

Anjel vzdychol. Pomyslel si... tam Ťa to, dievčatko ťahať nebude, keď to uvidíš...

Ukázal jej všetku krásu zeme... vodopády plné vody, ktorá tečie od neviem kam niekam a aj keď nepozná svoj smer padá a bude padať hlboko, ako len sa dá. Hory vysoké, dosahujúce špičkami do neba z diaľky tak ostré a nebezpečné, no zblízka lákavé jaskynky a priehlbiny... ukázal jej nádherné záhrady a parky, more plné vody do dna až po samú hladinu...plné rýb a živočíchov všetkých tvarov a farieb... nevidel na tom nič fascinujúce... ale zato ona hltala očami každý kúsok tohto divného experimentu... bola nadšená, nemusela nič povedať, videl to na nej. Oddýchla: „Je to nádherné... je to ako, skoro ako u nás, ale je to také krásne, jednoduché... všetko niekde končí... voda dopadá, hory sa dotknú neba a ďalej nerastú, záhrady a parky majú svoje plochy, veľká voda končí pri hline a hlina pri veľkej vode... je to krásne..."

Okrídlené žieňa hľadelo na tento svet veľkými zvedavými očami. Nič z toho jej nebolo pred tým známe a prvý krát vidieť niečo také bolo pre ňu novým dobrodružstvom, ktoré porozpráva drobcom nedočkavo hopsajúcim na obláčkoch. Vždy ich takto šteklila... ich to všetko ešte len čaká a iba preto, že to chceli im prezrádza, čo všetko tam na nich čaká. Počkaj dievčatko, neteš sa príliš skoro, nenadchýnaj sa pre vec, ktorú nepoznáš celú... poď, zavediem Ťa na druhú stranu hrudy... tam nie je svet taký ružový... Zem sa práve prebúdzala do ďalšieho rána, bola ešte zahalená v župane rannej hmly a rosila svojim kotúľaním sa trávniky a lúky po celom svojom obvode. Anjeli ale po  druhýkrát pristali uprostred mesta, plného dymu, hluku a ranostajov. Hluk mladého anjela vydesil...

-              „Čo je to? Prečo je tu toľko hluku, taký smrad? Daj to preč."

-              „Nemôžem, neviem to... hovoril som Ti, že je to nejaký zvláštny experiment"

-              „To je tak naschvál? Kto sú tí anjeli... čo to majú na sebe a prečo? Prečo neprídu k nám, alebo nejdú tam, k tej vode a horám, do záhrad a parkov?"

-              „To nie sú anjeli... sú to anjeli ale padlí, hovoríme im ľudia. Sú oblečení, poznajú zimu a chlad, my nie, sú hladní a smädní, my nie, boja sa a plačú, my nie, trpia a umierajú, my nie..."

-              „Prečo?"

-              „Neviem, už som Ti hovoril, že asi experiment."

-              „Môžem sa na to pozerať dlhšie, chcem ísť nižšie, chcem ísť medzi nich..."

-              „Tam môžeš zísť len raz, už sa ale nevrátiš... môžeme sa tam ísť pozrieť, chvíľu budeme ako oni, ale môžeme iba, kým znovu tam neuvidíš tú veľkú hviezdu... ona sa za ten čas otočí okolo zeme... potom musíme ísť preč. Bež... stať sa Ti nemôže nič... Prídem po Teba."

Dievča dychtivo prijalo pár kusov látky, tak nepríjemne drsnej na jemnej pokožke. Nevedela pochopiť, prečo to „ľudia" nosia. Ale zafúkal svieži vietor a pochopila... rýchlo sa naučila vložiť gombičku do dierky na svetri. Vstúpila do sveta. Hopsala po uliciach mesta bezstarostne ako to robievala i tam odkiaľ prišla. Prebehla cez cestu, len tak - tak sa vyhla autu, to si však neuvedomovala... „Sú oblečení, poznajú zimu a chlad, my nie, sú hladní a smädní, my nie, boja sa a plačú, my nie, trpia a umierajú, my nie..." stále jej to vŕtalo hlavou, tu však ju z úvah vyrušil krik, ešte väčší ako ten počiatočný, trúbenie a plač... rozbehla sa tým smerom... za rohom objavila hŕbu tvrdého materiálu s ôsmimi kolesami a okolo pobehovalo veľa ľudí... mnohí zúfalstvo v tvári... slzy, nárek a plač... niečo jej povedalo, že toto nebude nič dobré... v tej kope divného materiálu sedeli tiež dvaja anjeli... teda vlastne tí ľudia... tí neplakali... pribehla k jednému...otvorila dvere, nikdy to nerobila ale vedela to... pribehol k nej mladý muž a pomohol jej toho tvora vytiahnuť. Krvácal... tiež neznáma vec... o tom jej nikdy nikto nič nepovedal... Spýtala sa: „je to dobré, či zlé?" „Zlé dievčatko, on umiera, krváca, veď pozeraj pred seba, čo sa tu stalo..."

Prišla sanitka a dievča nastúpilo do nej i s raneným mužom. Sedela v čakárni, keď bol na vyšetreniach, hľadela užasnuto na biele steny a ponáhľajúcich sa ľudí okolo seba... fascinovalo ju to ticho... a ten muž... Slnko sa práve strácalo za obzorom, keď ju pustili k nemu do izby... ležal na posteli... bez pohybu... to asi nebude dobré, všetci sa vždy tak prudko a rýchlo hýbali a tento nič. Sadla si k nemu na stoličku... pocítila zvláštnu ťarchu v tele a viečka jej akosi samovoľne padali. Toto tiež nepozná... spoznala. Zaspala. Prebral ju pohľad muža ležiaceho doteraz nepohnute. „Kto si", spýtal sa jej. „Som tu, lebo to nie je dobré, že sa tak málo hýbeš, musíš sa predsa ponáhľať..." Usmial sa. „Ja sa teraz chvíľu nikam ponáhľať nebudem..." „musíš, on povedal, že umrieš, to je zlé, nie?" „Umrieť je zlé, ale ja neumriem, nebudem sa chvíľu nikam ponáhľať a uzdraviem sa... bude to dobré..." Rozprávali sa celú noc, porozprával jej všetko, na čo sa opýtala, vysvetlil je všetko, čo zažila, no svoje prekvapenie z týchto otázok si nechal pre seba. Bola krehká, nevinný pohľad plný zvedavosti a naivity. Velikánske oči ho nesmierne priťahovali... V tom vstala... „Musím preč, čaká ma vychovávateľ..." a zmizla za dverami... V beztak už tichej nemocnici ostalo v izbe prázdne mĺkvo... osamel.

Prišla k vychovávateľovi a hneď vedel, ako to už anjeli majú vo zvyku, že zažila mnoho všetkého, čoho ju chcel vyvarovať, bolesť, strach, plač, krv a utrpenie. Nevedel však čo, to mu musí porozprávať... ona ho však ticho chytila za ruku a otočila sa k mestu. Mlčala a nepozrela celou cestou na neho. Inokedy ho zahrnula zážitkami, kvetmi, kamienkami a švitorila až ho uši boleli... teraz ho bolelo srdce... vedel, že o ňu prichádza... o toto sa s ním asi nepodelí...

Takto chodila za ním každý deň, vždy znovu klesli na zem, pomohla mladému mužovi vyliečiť sa, spoznala s ním krásy mesta, ktoré sa na prvý pohľad stratili v hluku a náhlení. Naučila ho hľadieť na svet očami plnými zvedavosti a objavovania maličkostí, ktoré osviežujú myseľ. Bola s ním nonstop od skorého rána do východu slnka. Prišla však noc, nevedela to ani ona ani on, ktorá mala byť jej poslednou návštevou na zemi.

Po krátkom oddychu, znovu príliš krátko i na anjela, prišla ticho za ním. Zobudil ho jej uprený pohľad. Žiaden krik ani hopsanie. „Chcem tam naspäť."

Katastrofa. Ako jej vysvetlí, že tam už spať nemôže. Jednoducho. „Moja, tam sa už vrátiť nesmieš. Je to miesto plné bolesti a plaču, smrti a strachu, tam sa Ti nebude páčiť."

-              „Mne sa ale páči, vezmi ma tam"

-              „Moja, to sa nedá, keď Ťa tam pustím teraz, už sa odtiaľ nesmieš vrátiť. To čo Ťa tam ťahá určite nestojí za to, aby si toto všetko musela zažívať každý deň, vždy keď sa hviezda zjaví a keď sa stratí. „

-              „Ja ale chcem, poznám už únavu, je to perfektný pocit klesnúť do stoličky a oddýchnuť si, poznám úsmev, niečo, čo Ťa dokáže povzbudiť, smiech, čo rozzvoní malé smutné miesto v nemocnici, poznám pohľad, ktorý ma fascinuje... cítim niečo, čo som nikdy nepocítila, niečo, čo ma tam ťahá tak silno, že všetko „bububu" čo si mi rozprával je nepodstatné"

-              „Je to láska"

-              „Čo je to?"

-              „Láska, proti nej nič nezmôžem ani ja ani nikto iný... ľahni si ešte raz k spánku a uváž svoje kroky... neodporúčam Ti to, ale mám povinnosť splniť Ti každé želanie... toto však bude posledné, ak ho naozaj chceš. Tam už Ti nebudem môcť pomôcť."

-              „Nechcem oddychovať, chcem ísť dolu, hneď. Chcem žiť tam v tom experimente, mne sa tam páči. Je tam všetka tá krása, ktorú si chcem vážiť, lebo raz sa skončí, chcem tam ísť, lebo sú tam všetky tie maličkosti, ktoré urobí „človek" pre „človeka" len aby sa usmial a aby sa mali radi. Je tam všetko to, čo nikdy nebudem cítiť tu... úľava prichádzajúca po únave, úsmev prichádzajúci po plači, smiech po smútku, radosť po strachu, nádej v bolesti, žiara v očiach... láska... tu sa nikdy nebudem cítiť dobre... patrím tam, prosím, vezmi ma tam, posledný krát... prosím..."

-              „Priveľa argumentov na jedného anjela... mal som smolu, spoznala si veľa toho, čomu nerozumiem, ale nedokážem Ti to vyhovoriť... budeš mi chýbať, drahá chovanica... Tvoje strapaté kučery v čele a iskriace oči plné fantázie. Uži si život na zemi... budem Ti nosievať sny... viac sa s Tebou už nebudem môcť stretnúť.

-              „Ďakujem, budem sa tešiť na Tvoje moje sny... teším sa na Zem, je tam krásne... vďaka za experiment, kto už si ho urobil..."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?